Ladislao Kubala

Toho slnečného popoludnia 18. mája 2002 povstalo pätnásť tisíc ľudí na štadióne Nou Camp a držalo minútu ticha za muža, na ktorého sa nikdy nezabudne. Legendárny útočník Alfredo Di Stefano, súper z Realu Madrid, mal v očiach slzy, Paco Gento sa uprene díval do neba. Predchádzajúceho dňa zomrel Ladislao Kubala, bolo mu 74 rokov. 

Počas podivuhodných jedenástich sezón odohral za Barcelonu 329 zápasov a nastrieľal 256 gólov. Kluboví fanúšikovia ho zvolili za najlepšieho futbalistu, ktorý kedy nastupoval v drese Barcelony. Stále je blízko svojho milovaného klubu, rodina ho nechala pochovať v Les Corts neďaleko Nou Campu.

Býval to nezastaviteľný útočník, neskôr vyhlásený tréner, ale predovšetkým ctený muž. Narodil sa v Budapešti, v tele mu po otcovi kolovala slovenská krv. Malý Ladislav chcel boxovať, ale matka mu to zakázala, pretože videla, ako v jednej bitke dostal nakladačku od silnejšieho súpera. Preto sa dal na futbal a zažil mimoriadnu kariéru. Po prvej svetovej vojne hrával za Ferencváros Budapešť, neskôr v ŠK Bratislave, AC Miláne, Zurichu alebo v kanadskom Toronte. Juventus Turín zaňho po druhej svetovej vojne márne ponúkal vzácnych 80 tisíc dolárov. Koniec kariéry prežil Kubala v milionárskej kolumbijskej lige. Zďaleka najslávnejšie obdobie však zažil v Barcelone. Misionár. Svetobežník. Dnes sa zdá neuveriteľné, že mohol reprezentovať tri národy, ale pred 50 rokmi to možné bolo. A tak kubala šesťkrát nastúpil za vtedajšie Československo, trikrát za Maďarsko a osemnásťkrát za Španielsko.

V Československu si vzal dcéru bývalého reprezentačného trénera Ferdinanda Daučíka, ale než sa v štyridsiatich rokoch trochu usadil, viedol bohémsky život. Hýril peniazmi, chodil po večierkoch, bol obletovanou celebritou. Niekedy sa štyri dni neukázal doma. Po jednom takomto výlete po vojne sa zistilo, že emigroval. Uchytil sa v Barcelone, štyrikrát jej pomohol k titulu a päťkrát k triumfu v Španielskom pohári. Bol to výnimočný útočník, rýchlejší než ostatní, elegentný a atletický. Nebol sebec, rád rozdával prihrávky, ktoré viedli ku gólom. "Mohlo ho strážiť milión obrancov, ale on aj tak dokázal prihrať do voľného priestoru", spomínal naňho spoluhráč zo španielskeho národného tímu Izidro Langara. V československej reprezentácii hrával napríklad s fenomenálnym Jozefom Bicanom, ktorý o ňom neskôr hovoril:"Laco ma pozval do Barcelony, zariadil mi napríklad audienciu u kráľa Juna Carlosa. Ale ja mu hovorím:"Kráľ tu bude ešte dlho, chcem sa porozprávať s tebou.". O štrnásť rokov starší Bican zomrel o päť mesiacov skôr ako Kubala.

Zatiaľ čo na Bicana sa v Československu zabúdalo, pretože komunistický režim výrazným športovým hviezdam neprial, Kubala sa v Španielsku zaradil do najvyšších miest spoločenskej smotánky. Jedenásť rokov trénoval národnný tím, potom ho angažovali napríklad reprezentácie Saudskej Arábie či Paraguaju. V roku 1999 ho Barcelona predstavila ako najvýraznejšiu osobnosť klubovej histórie. Vyhral pred argentínskym kúzelníkom Diegom Maradonom a holandským bohom Johanom Cruyffom. "To je prekvapenie", žasol Kubala, "som naozaj rád, že si ma priaznivci Barcelony ešte pamätajú." Posledné roky trpel nedostatkom vápniku v krvi. Tri mesiace ležal ťažko chorý v nemocnici, potom vydýchol naposledy. Písal sa 17. máj 2002.

"Akoby zomrel niekto z rodiny", smútil Nicolau Casaus, čestný prezident Barcelony. Klubová vlajka bola spustená na pol žrde. Medzinárodná futbalová federácia Kubalu o dva mesiace neskôr odmenila in memoriam Rádom za zásluhy.